Všetko nové, Attack Moths!

Zdá sa, že existuje prevaha mestských legiend, ktoré zahŕňajú hmyz lezúci do našich tvárí, keď spíme. Najznámejší mýtus je niečo v tomto zmysle “ty ješ 8 pavúky rok počas spánku“. Vlastne, keď si vygooglite, že číslo sa pohybuje od 4 do 8… až libru? Niet divu, že veci sa na internete tak preháňajú, najmä ak ide o stále tak populárnu arachnofóbiu. Pochybujem, že priemerný Američan zje za celý život viac ako niekoľko pavúkov; vo vašom dome by jednoducho nemalo byť toľko pavúkov, aby každú noc skončili vo vašich ústach! Podobný mýtus je stále mýtus, ale so zrnkom pravdy – že ušiaky sa vám v noci zavŕtajú do mozgu, aby nakladali vajíčka. Nie je pravda, že ušiaky sú ľudské parazity (našťastie), ale majú predispozíciu liezť do úzkych, vlhké miesta. Je možné, že to bol dosť častý výskyt v Ty staré Anglicko že ušiak si vyslúžil toto notoricky známe meno. Šváby boli tiež zdokumentované ako speleológovia – ale každý lezúci hmyz, ktorý by sa po nás mohol v noci prechádzať, by mohol skončiť v jednom z našich otvorov.

Nikdy som však nepočul o nočnom lezení do ucha, kým som nenarazil tento dnešný príbeh! Myslím, že zmätený Noctuid nejako skončil v uchu tohto chlapca, aj keď sa nemôžem čudovať, či to tam dal sám… Mole zvyčajne nepristávajú na ľuďoch, keď spia, ani nie sú náchylné na vlhkosť, úzkych miestach. Ale potom je opäť všetko možné, niektoré noctuidy sa cez deň plazia pod kôrou alebo listami, aby sa bezpečne ukryli. Dokonca som natrafil ďalší príbeh uškatca z Veľkej Británie (nie že by Daily Mail bol renomovaný zdroj).

Prirodzene, niektoré lenivé zdroje správ sú pomocou súborov fotografií “mory” namiesto kopírovania fotografie z pôvodného príbehu. Je to mimoriadne zábavné, pretože jeden z použitých obrázkov je opísaný nový druh mory minulý rok od Brucea Walsha v Arizone. Lithophane leeae bola na mojom blogu uvedená už dvakrát, ale nikdy takto!

Na záver je tu báseň od Roberta Cordinga (aj tam, kde je vyššie uvedený obrázok našlo sa).

Zváž toto: vletí moľa do ucha človeka
Jeden obyčajný večer nepovšimnutých rozkoší.

Keď moľa bije krídlami, všetky vetry
Zem zhromaždiť v jeho uchu, revať ako nič
Už niekedy počul. Otriasa sa a trasie
Jeho hlava, jeho žena sa mu zaryla hlboko do ucha
S hrotom Q, ale rev neprestane.
Zdá sa, že všetky dvere a okná
Jeho dom odrazu odfúkol –
Zvláštna hra okolností, nad ktorými
Nikdy nemal kontrolu, ktoré však mohol ignorovať
Až večer zmizol, ako keby bol
Nikdy to neprežil. Jeho telo už nie
Zdá sa mu vlastný; kričí od bolesti, aby sa utopil
Vo vetre v jeho uchu, a preklína Boha,
SZO, pred hodinami, bola benígna generalizácia
Vo svete, ktorý ide dosť dobre.

Na ceste do nemocnice, jeho žena sa zastaví
Auto, povie manželovi, aby odišiel,
Sedieť v tráve. V aute nie sú svetlá,
Žiadne pouličné osvetlenie, žiadny mesiac. Berie
Baterka z priehradky na rukavice
A drží ho pri uchu a, neuveriteľne,
Moľa letí smerom k svetlu. Jeho oči
Sú mokré. Má pocit, akoby bol zrazu pútnikom
Na brehu nečakaného sveta.
Keď si ľahne späť do trávy, on je chlapec
Opäť. Jeho žena svieti baterkou
Do neba a tam je len ticho
Nikdy nepočul, a malá cesta
Svetlo idúce niekam, kde nikdy nebol.

– Robert Cording, Spoločný život: Básne (Fort Lee: CavanKerry Press, 2006), 29–30.